Po metropole ho vozila svetová legenda, s ktorou pozeral rozprávky. Vo východnej Európe zažil divočinu, od lukratívneho kontraktu v exotike ho delili hodiny. Dlhé roky bol oporou slovenskej reprezentácie, teraz otvorene hovorí, že sa bojí konca.
Na vrcholovej úrovni drie kopačky už bezmála štvrťstoročie. Hral proti svetovým legendám, vyskúšal si pôsobenie v siedmich štátoch a dlhé roky bol neodmysliteľnou súčasťou slovenského tímu.
Dlhoročný futbalový reprezentant v exkluzívnom rozhovore pre tnlive.sk zbilancoval skončenú sezónu, no pootvoril aj dvere do svojho vnútra a tiež porozprával nevšedné zážitky, aké ho na jeho dlhej hráčskej púti postretli. Celý rozhovor nájdete vo videu hore, nižšie je v textovej forme.
Dávnejšie keď sme spolu komunikovali si mi povedal, že si antimediálny človek a veruže rozhovorov s tebou internet veľa neponúka. Nemáš rád takéto veci alebo čím to je?
Novinári veľakrát hľadajú nejaké senzácie a veci, na ktorých by mohli postaviť článok, čo mi vždy prekážalo. Poviem príklad – Slovensko nedalo štyri zápasy gól, tak oni si spravia titulku, že už osem polčasov sme neskórovali, aby to ľudí zaujalo. Keď však prišiel nejaký novinár, ktorý bol seriózny, s ktorým som mal korektné vzťahy, tak s rozhovorom som nikdy nemal problém. Je tu pár ľudí, s ktorými som aj teraz v kontakte a kedykoľvek keď chcú so mnou niečo natočiť, tak nemám s tým problém. Snažil som sa a snažím sa vyhýbať médiám ako sa len dalo.
Z toho čo hovoríš dedukujem, že si na slávu a veľkú pozornosť veľmi nepotrpíš?
Už vôbec. Myslím si, že najmä v dnešnej dobe čím väčšie súkromie máš, tým môžeš žiť lepší život. Dnes ľudia o tebe zdieľajú všetko a všade a mne osobne to celkom vadí. Aj preto sa radšej držím v úzadí a snažím sa chrániť si svoje súkromie.
Poďme teda k aktuálne skončenej sezóne, v ktorej si s Voluntari postúpil do najvyššej rumunskej ligy. Ako bilancuješ ročník 2025/2026?
Tým, že sme postúpili, je to, samozrejme, veľmi úspešná sezóna, hoci bola náročná najmä psychicky a trvala strašne dlho. Hrali sme baráž, dva extra zápasy, kde v rámci celej Európy to dokážu odohrať za šesť-sedem dní, no my sme to hrali 16 dní. Držali nás tam dlhšie, ale aspoň sa podarila tá čerešnička na torte v podobe postupu, takže malo to význam. Mohli sme však postúpiť už po play off, ale v Rumunsku sú také pravidlá, že som si klopal na čelo a doteraz tomu neviem prísť na koreň, že prečo to tak je. Mali sme totiž rovnaký počet bodov, lepšie vzájomné zápasy, lepšie skóre a napriek tomu sme nepostúpili. Bol to pre mňa celkom šok, ale v tej krajine sa nečudujem a nebudem sa čudovať ničomu.
Ani sa nenazdáme a je tu nová sezóna. Zahráš si v 40 rokoch najvyššiu rumunskú súťaž?
Postup mi skomplikoval život, keď to tak poviem, pretože, úprimne, mne by sa viac hodilo, keby sme nepostúpili a mal by som uzatvorenie kariéry vyriešené. Bol som na to pripravený, že jednoducho zavesím kopačky na klinec. Teraz je tu takáto vec, že po prvé – mne sa automaticky o rok predĺžila zmluva, takže mám ju teraz aj na ďalšiu sezónu v prvej lige a teraz neviem, čo idem robiť. Snažím sa to alebo budem sa to snažiť vyriešiť. Potrebujem popremýšľať, vyspať sa na to, porozprávať sa s rodinou, s kamarátmi a nájsť nejaké riešenie. Chcel by som už ostať doma, ale všetci mi hovoria, aby som hral. Takže som medzi dvoma mlynskými kameňmi a bije sa to vo mne. Budem musieť urobiť to rozhodnutie. Najradšej by som bol, keby ho srpavil niekto za mňa, čo sa asi nestane, ale ako hovorím, zmluvu mám a teraz to už je len na mne, či sa rozhodnem pokračovať ešte rok, prípadne pol roka. Zmluva sa vždy dá nejakým spôsobom ukončiť. Prípadne keby tu doma niečo niekde vyskočilo... Myslím si, že fyzicky ešte bez problémov by som rok mohol hrať.
Momentálne čo v tebe prevláda?
Mal som to v hlave vysporiadané, veď som už vysťahoval celý byt, nič som tam nenechal. Už som sa presťahoval naspäť domov. Keď to tak poviem – neviem si predstaviť, že ráno sa zobudím a nepôjdem na tréning. To je pre mňa veľmi zvláštna a nepríjemná predstava, ale zase OK, táto situácia nastane, či už teraz alebo o rok. Všetci mi hovoria, že „kým si zdravý, kým môžeš, tak hraj,“ ale musím sa pozerať aj na to, či sa mne ešte chce. Ale tiež už mám toho plné zuby, osem rokov v Rumunsku pracovať s tou sortou ľudí. Mentálne sa cítim na 75 rokov, lebo s nimi to nie je jednoduché. Keď je človek nejako nastavený, keď príde zo západnej Európy, z Nemecka, kde veci fungujú, tam sa to všetko naučí a potom príde do toho chaosu a bordelu, tak nie je bohviečo. Možno si hodím mincu alebo si strihnem s niekým. Neviem, ako to rozlúsknuť. Pätnásteho júna sa však stretávame na prípravu, takže veľa času na premýšľanie už nie je.
Toto bola pre teba v poradí dvadsiata štvrtá profesionálna sezóna, neláka ťa započať aj jubilejnú s číslom 25?
Určite je to lákadlom. V tamojšom klube ligových kanonierov som aktuálne na 98 góloch, čo tým, že liga začína v polovici júla, sa pri troche šťastia môžem dostať na stovku za dva týždne alebo možno až po 20 zápasoch alebo ostanem bez gólu a budem musieť odohrať celú sezónu. Doma sme sa dohodli, že skončím, ale ako som povedal, postup zamiešal kartami.
Raz si povedal, že futbal ti stále prináša veľa benefitov. Stále to platí?
To je to jediné, čo ma drží pri futbale, pretože si stále myslím – napriek všetkým okolnostiam alebo aj tomu, čo som zažil – že je to najlepšia robota na svete. Byť profesionálnym športovcom, detto futbalistom. Keďže futbal je asi najpopulárnejšou hrou na svete, je to krásne povolanie a má fakt veľa benefitov, hoci, pochopiteľne, sú aj tienisté stránky, ktoré ľudia častokrát prehliadajú. Táto práca mi rozhodne bude chýbať.
Bojíš sa aj samoty, tým, že si dlhé roky bol v nejakom kolektíve a odrazu by si mal byť bez neho?
Tým, že mám cez 40 rokov, kolektív už je ďaleko mladší a keď počujem mladých chlapcov, o čom sa rozprávajú, už sa veľmi do toho nezapájam. Posledné roky sú také, že som prišiel, „odtrénoval“ si alebo urobil, čo bolo treba, šiel som domov a neriešil som to. Už je to akási moja rutina a tá mi skôr bude chýbať ako kolektív. Možno keby sme v tíme viacerí Slováci je to iné, ale zo súčasného kolektívu sa mi – keď to tak sprosto poviem – nebude ťažko odchádzať. Nemal som tam nijaké väzby. Samozrejme, tých chlapcov mám rád, ale že by som teraz trpel bez kolektívu, to si nemyslím.
Keď si spomenul Slovensko, nechceš sa vrátiť?
V tomto veku to už nie je o tom, či ja chcem alebo nechcem, ale či niekto vôbec by chcel, lebo ten vek je veľkou prekážkou. Človek v takomto veku môže len ísť niekam, kde ho poznajú a kde vedia, že sa nezraní, že stále je na tom fyzicky dobre. Mimo Slovenska som 20 rokov, také väzby tu nemám. Priznám sa, že v zime som bol možno už aj dohodnutý v Skalici, ale nakoniec som si to rozmyslel, že ostanem a dobojujem to v Rumunsku. Mojím cieľom bolo, že ak mám byť na Slovensku, chcem bývať doma. Do Skalice to je 120 kilometrov tam a potom naspäť. Ak by som mal toto absolvovať denne, tak po dvoch týždňoch by som sa zbláznil.
Dávnejšie mala o teba záujem Žilina, odkiaľ si zamieril do zahraničia. Nevrátiš sa pod Dubeň?
To bolo ešte dva roky dozadu, keď tam hral Hubko (Tomáš Hubočan – pozn. red.). Rozprával som sa vtedy s ním aj s Karolom Belaníkom. Boli ochotní ma vziať, ale odvtedy sa tam kolektív zmenil, je mladý. Pripadal by som si tam ako otec a ani neviem, či by vôbec mali záujem, takže toto v tejto chvíli neriešim. Ako som povedal, ak mám hrať niekde na Slovensku, tak chcem bývať doma – v Ivanke pri Dunaji. Z tohto pohľadu je ťažké niečo nájsť.
Z tohto hľadiska sa ako najlepšia alternatíva javí bratislavský Slovan, ktorý čaká cesta v kvalifikácii Ligy majstrov. Čo by si povedal na takúto ponuku?
So Slovanom som počas mojej kariéry nikdy nebol v kontakte, dokonca ani keď som bol v nejakom mojom „primetime. V tomto veku si to už vôbec neviem predstaviť. Všetci, aj oni omladzujú, všetci starší hráči tam skončili, takže sa klub vybral inou cestou. Nevidím preto, že by mohla existovať nejaká spojitosť.
Spomenul si presvedčenie, že po ostatnej sezóne skončíš. Bolo to presvedčenie také veľké, že si už aj zavesil kopačky na klinec?
Určite áno, dokonca som aj pár známym poslal video, ako kopačky hádžem do koša. Nedal som ich na klinec, lebo sme nemali žiadny v kabíne, ale pred posledným zápasom som tie tréningové kopačky symbolicky vyhodil do koša, takže bol som s tým vyrovnaný. Aj z kabíny som si všetko zobral s tým, že som uvažoval, že teoreticky by som sa možno ešte vrátil naspäť na nejaký jeden zápas, povedzme rozlúčkový, ak by bola situácia iná, že by sme nehrali baráž, ale duel, kde by už nikomu o nič nešlo. V baráži však ide o všetko, tam na to nebol priestor.
Na základe všetkého, čo si povedal, sú zrejme len dve možnosti – že buď zostaneš v klube, kde si doteraz, alebo skončíš.
Pravdepodobne áno. Keby náhodou tu niečo vyskočilo, tak bol by som ochotný sa o tom rozprávať, keďže fyzicky sa stále cítim dobre, ale asi buď odohrám sezónu ešte tam, alebo potom, keď už ani tu by sa nič nenašlo, asi by som vyskúšal jednu sezónu v Rakúsku, niekde v nižšej súťaži. aby som z toho úplne nevypadol.
Bojíš sa toho, čo bude, keď už nebudeš aktívnym futbalistom?
Jasné, že sa toho bojím, ale bohužiaľ, príde to a bude sa tomu treba postaviť čelom. Mojou výhodou je, že počas tých rokov som niečo zarobil a viem, že hoci nebudem mať stabilný príjem dva-tri-štyri roky, moja rodina bude v poriadku, že budeme žiť v pohode, že nepotrebujem zajtra nastúpiť do nejakej roboty, aby som uživil rodinu. Toto je obrovská výhoda z toho, čo som si ja z kariéry zobral. Som však človekom, ktorý má asi ADHD, lebo nikde neobsedím. Neviem si ani len predstaviť, že by som sedel doma. Chcel by som niečo robiť, len ešte som neprišiel na to, že čo by to malo byť.
Na Slovensku si okúsil ligu v Dubnici, potom si v Žiline oslavoval majstrovský titul, odkiaľ si sa presunul do Aue, hrajúceho druhú nemeckú ligu. Nebolo po takej sezóne na stole niečo zaujímavejšie?
Určite bolo, ale myslím si, že Žilina spravila fatálnu chybu. V jesennej časti som dal 13 gólov a nechcel som potom predĺžiť zmluvu, ktorú mi navrhli, a tým pádom som na jar zostal na lavičke. Preto som dal na jar len jeden gól. V tom ročníku sme nasúkali veľa gólov a som presvedčený, že keby som hoci iba stál vpredu, ešte ďalších osem či desať by som vsietil. Mal by som cez 20 gólov a prišla by úplne iná ponuka, ale boli tvrdohlaví a trvali na tom, aby som predĺžil kontrakt. Videl som, že sa mi darí, tak som to odmietol. Po sezóne vyskočila len táto ponuka na hosťovanie asi za 50 alebo 80-tisíc eur. Vtedy som ani nevedel, že nejaké Aue existuje, no bral som to tak, že tam jednoducho musím ísť.
Ako sa na toto pôsobenie pozeráš?
Bolo to super, ozaj ma to vystrelilo do veľkého futbalu. Hoci sme vypadli z druhej ligy, dal som ako 22-ročný desať gólov a na sedem prihral. Nakoniec na mne zarobila aj Žilina, keďže následne boli viaceré ponuky. Aue si totiž nemohlo dovoliť zaplatiť opciu na mňa.
Zo všetkých ponúk vzišiel belgický Genk, no vzhľadom na štatistiky nebola v hre aj možnosť posunu do Bundesligy?
Bola. Čo si pamätám, tak mali o mňa záujem Bielefeld a Cottbus, lenže vedel som, že tieto kluby budú veľmi pravdepodobne hrať o záchranu. Zrazu prišiel agent s tým, že máme Genk. Nevidel som dôvod, prečo ísť do Belgicka, keď mám ponuky z Bundesligy. Potom však šli ku mne reči, že Genk má skautov v Anglicku, ak sa mi to podarí. Vždy som chcel ísť hrať do Anglicka, bol to môj sen. Začal som nad tým rozmýšľať, agent mi navrhol, aby sme sa tam šli pozrieť. Tak reku v poriadku, jeden deň dovolenky obetujem, že nič za to nedám. Agentovi som prízvukoval, že nič sa nebude podpisovať, súhlasil. Prišli sme tam, pozreli si tréningové centrum, štadión, porozprával som sa s vedením. Zrejme si mysleli, že idem podpísať zmluvu, ale povedal som, že som sa prišiel pozrieť. Zavreli sa v kancelárii a po desiatich minútach vyšli von a zavolali ma, aby som sa šiel pozrieť. Keď pomenili čísla a zbadal som ich, začal som si to celé dávať dokopy, berúc do úvahy aj agentove slová o Anglicku. Podpísal som to, pretože tie peniaze po Žiline a po Aue boli pre mňa fantastické.
Napokon si bol v Genku len jednu sezónu. Čím to bolo?
Zbehli sa dva faktory. Prvý bol ten, že ľudia vo vedení a tréner, ktorí si ma vybrali, po polroku všetci z klubu odišli. Prišli noví, ktorí si doniesli svojich ľudí a ktorí chcú mať svojich hráčov. Predsa len je to aj biznis. Povedali mi, že tam môžem byť, ale futbal hrať nebudem, že to je na mne. Mal som dobrú zmluvu na tri roky, ale hovorím si, že mám 23 rokov, nemôžem tu tri roky sedieť a keď budem hrať dobre niekde inde, peniaze prídu. Obetoval som tri roky zmluvy, aby som sa odtiaľ vykúpil. Keby som mal 35 rokov, tak si to tam odsedím a je mi to jedno. Ale v tej chvíli som si nemohol zabiť kariéru tým, že budem tam sedieť na úkor toho, že dostanem pekné peniaze. Mohlo sa zase niečo zmeniť, mohol prísť niekto nový, kto by ma zobral naspäť a dal by mi šancu, ale nechcel som sa na to spoliehať, keďže som bol stále mladý.
Potom si sa vrátil do Nemecka. Šiel si do Kaiserslauternu, kde si bol dva a pol roka. To už asi bolo podstatne lepšie pôsobenie?
Hneď v prvej sezóne sa nám podarilo postúpiť do Bundesligy, čo bol nádherný zážitok. V Kaiserslauterne a v okolí ľudia okrem futbalu nič nemajú, čomu by mohli fandiť. Na zápasy preto chodili z celého okolia, vo veľkej väčšine bolo vypredané – cez 55-tisíc fanúšikov. Bundesliga mala v tej dobe obrovský cveng. Hrali tam vtedy také mená, že keď si dnes pozriem vtedajšie zostavy, naskočia mi zimomriavky. Boli to hráči, ktorých som ako malý sledoval v televízii a zrazu som proti nim hral.
Pri zmienke o postupe sa v súvislosti s tebou viaže jedna príhoda, a síce že si zostal zaskočený, koľko peňazí ti pristálo na účte.
Mal som druholigovú zmluvu, no prišla mi skoro dvojnásobná už bundesligová výplata. Myslel som, že sa stala nejaká chyba. Tak som šiel do učtárne, kde mi oznámili, že takto som to mal nastavené v zmluve, že keď vyhrám toľko zápasov, tak o toľko sa mi zdvihne plat. Vôbec som to nevedel, pretože pri podpise zmluvy som neriešil postup. Zmluvy vždy šli cez mojich agentov. Bolo to preto príjemné prekvapenie.
Počas anabázy v Kaiserslauterne si si kurióznym spôsobom privodil zranenie. Nenávidíš odvtedy čerešne?
Neviem, či som odvtedy vyliezol na nejaký strom, ale asi áno, lebo som nepoučiteľný. (úsmev) Bolo to v prvý deň letnej prípravy. Chcel som byť stopercentne pripravený a zabojovať o novú zmluvu, keďže mi končila. Ráno sme mali laktát, prvý test a poobede bolo voľno. Známy ma zavolal na „grilovačku“, tak som šiel. Na záhrade bola aj jeho malá neter, ktorá chcela čerešne. Ponúkol som sa preto, že vyleziem na strom. Obul som si „kroksy“ a potom si už pamätám len, ako mi ukazovali prsty, že koľko ich vidím. Spomínam si, že tréner bol veľmi nahnevaný, ale určite menej ako ja.
V Nemecku si dovedna pobudol päť a pol roka, okrem Kaiserslauternu si bol aj v Ingolstadte a v berlínskom Unione. Potom si zamieril do americkej MLS. Ako sa toto zrodilo?
New York City bol novozaložený klub, ktorý vstupoval do MLS. Obrovským lákadlom bolo, že v mužstve bol David Villa. Celé to bolo narýchlo. Bol január, keď sa veľa prestupov nerieši, takže sa to muselo rozlúsknuť v priebehu pár dní. Povedal som si, že nemám na čo čakať. Bol som v tej dobe sám, nemusel som brať pri rozhodovaní ohľad na iné veci.
David Villa je obrovskou legendou – je historicky najlepším strelcom španielskej reprezentácie, majstrom sveta, európskym šampiónom, vyhral Ligu majstrov. Aké to bolo hrať s ním?
Aj toto bolo pre mňa dôvodom, prečo ísť do New Yorku. Sedieť v kabíne a stáť na ihrisku vedľa takéhoto človeka je zážitkom na celý život. Obaja sme bývali na Manhattane. Kým ja som sa v meste prepravoval metrom alebo vlakom, on jazdil na van Mercedese, ktorý prerobil na akúsi malú obývačku. Vždy som ho počkal v Centrálnom parku. Viezol nás jeho šofér, my sme sedeli vzadu na gauči a pozerali rozprávky, ktoré predtým počas jazdy sledovali jeho deti. Občas, keď šiel sám, ma zobral na svojom Bentley.
Máš s touto legendou aj inú príhodu?
Po niekoľkých rokoch, čo sme sa videli naposledy, som mu napísal, či by mi nevybavil lístky na zápas Barcelony, kam som šiel s kamarátmi. Vybavil mi naozaj parádne, fakt drahé lístky a nechcel odo mňa ani euro. Nemal absolútne žiadny problém. Druhú spomienku mám, keď sme hrali reprezentácia proti Španielom v Oviede, tak som ho poprosil, či by mi po zápase nemohol darovať svoj dres Andrés Iniesta. Po zápase čakal na mňa v šatni a skutočne mi ho dal, že ho o to poprosil David. Takéto veci pre mňa urobil. Krásne a neskutočné.
Keď sa ešte pristavíme pri MLS, tak vtedy proti tebe hral za Orlando aj víťaz Zlatej lopty. Vieš kto to bol?
Jasné! Kaká. Bol som vtedy v základnej zostave, bol to otvárací zápas sezóny a Orlando práve vkročilo do ligy. Leteli sme preto na Floridu už asi tri dni vopred, aby sme sa na to nachystali. Keď som ho sledoval v televízii zdal sa mi, že odletí z každého súboja. Lenže bol naozaj dobre stavaný. Keď sa do mňa oprel, bolo to cítiť, čo ma dosť prekvapilo.
Krátko pred tvojím odchodom z Ameriky prišli do tímu ďalšie dve obrovské legendy – Frank Lampard a Andrea Pirlo. Stihol si ich nejako „navnímať“?
Pirlo nevedel po anglicky, v jeho prípade bola veľká komunikačná bariéra. Spomínam si na takú situáciu, že chceli pre neho spraviť podpisové kartičky a nevedeli, ako ho majú rozosmiať, lebo chceli, aby sme sa na nich usmievali. Andrea má svoj „Pirlo is not impressed“ výraz s ristrettom a s rukolovým šalátom a neusmeje sa. S ním z tohto dôvodu ani nebolo veľa interakcií. Frank bol iný typ – veľký „dríč“, veľa cvičil, veľa sa staral o seba. Nebol to víťaz Zlatej lopty, ale nedal nohu preč z ničoho. Vždy sa objavil niekde, kde dal gól z ničoho. Mal futbalový „feeling“.
Za veľkou mlákou si však pobudol len pol sezóny. Čo sa stalo?
Mal som klauzulu, že za 20 odohratých zápasov by sa mi automaticky predĺžila zmluva, ale tam to bolo ťažké. Boli sme nové mužstvo, ktoré sa stále skladalo. Hráči boli v pohybe, odchádzali, prichádzali. Teraz potrebuješ hneď robiť výsledky, aby si sa dostal do play off a jednoducho to nešlo. Nastúpil som do pár zápasov a myslím si, že som nehral ani úplne zle, ale nedal som góly. Prehrali sme a potom v jeden týždeň sa to tak zlomilo, že tréner ma úplne odstavil a pre mňa nebolo cesty späť. Chcel som tam zostať dlhšie, páčilo sa mi tam, ale že by som 20 zápasov odohral vtedy nehrozilo, keďže tréner sa rozhodol, že ma nebude používať. Chodil som len trénovať.
New York City bol tvojím prvým aj posledným klubom mimo Európy. Mal si niekedy možnosť skúsiť aj vo svete aj niečo iné?
Riešil som Saudskú Arábiu, čo bolo vtedy aj trošku horúce. Vždy agenti prišli s možnosťami, že ideš do Thajska, do Malajzie, do Austrálie, ale nikdy sme sa nedostali k rokovaniam, k číslam atď.
Saudská Arábia bola horúca, no tento transfer sa nezrealizoval. Na čom to stroskotalo?
Mal som zhruba štyri až šesť hodín na rozmyslenie. Som človekom, ktorý potrebuje čas na takéto závažné rozhodnutie. Bol som už ženatý a vieme, aké práva a podmienky vtedy v Arábii boli. Moja predstava bola, že sadnem do lietadla a pôjdem sa tam pozrieť, porozprávam sa s vedením a uvidím. Tam to však funguje tak, že musíš sa rozhodovať v priebehu pár hodín a keď nie, tak agenti tlačia ďalších hráčov. Zaváhal som. Finančne to bolo pre mňa krásne, ale ako som spomínal, podstatná pre mňa bola kvalita života. Napokon trénera, s ktorým som vtedy volal, z klubu vyhodili, takže ktovie, ako by to celé skončilo.
Napokon si zamieril do holandského Tilburgu.
Zmluvu som mal do konca decembra, ale prestupové okno sa uzatváralo na začiatku septembra. Chceli, aby som odišiel. V poslednej chvíli prišla ponuka z Tilburgu, kde sa papiere podpisovali štyri minúty pred polnocou. Oslavoval som vtedy moju tridsiatku, strašne som sa opil. Ráno som nevedel, či som to podpísal v Holandsku alebo nie. Až potom som si prečítal, že to stihli všetko skompletizovať.
Raz si povedal, že pôsobenie v Tilburgu ťa stálo veľa psychických síl. Môžeš byť konkrétny?
Vtedajší tréner ma veľmi chcel do tímu. Niekedy som mal pocit, že je do mňa zaľúbený, podľa toho, čo mi rozprával a ako mi vysvetľoval, ako a kde budem hrať a čo mám robiť. Sezóna však bola zlá pre celý tím. Ostal som na vedľajšej koľaji a nič s tým nespravíte. Potom som už bol buď na lavičke, alebo na tribúne. Trénoval som a hrával za rezervný tím, aby som mal aspoň nejakú minutáž.
Pýtal si sa trénera, prečo sa tak k tebe správa?
Pýtal, ale až o čosi neskôr, keď sme sa stretli na Cypre. Povedal mi, že on so mnou žiadny problém nemal. Som pokojný človek a kým netreba, tak sa nehádam, ale už toho bolo veľa aj na mňa a v Tilburgu ma museli držať spoluhráči, lebo by som ho vyzliekol z kože. Fakt som mal vtedy pre neho penu na ústach. Hovoril som, že nech ma nechajú na pokoji, že chcem v pokoji trénovať, budem chodiť hrávať za rezervu, nebudem robiť problémy. Z neho som mal stále pocit, že mi musí dať pocítiť, že nie som dosť dobrý alebo že som nesplnil to, čo odo mňa očakával. Stále ma s tým asi musel dráždiť.
Prišiel rok 2016. Hral si s reprezentáciou na Eure, mal si 30 rokov, čo nie je vôbec veľa a rozhodol si sa pre Rumunsko. Niekto by mohol povedať, že je to zavčasu sa ísť takto zakopať. Ako to vnímaš s odstupom času?
Aj ja som si to vtedy hovoril, no situácia bola taká, že dva roky som poriadne nehral klubový futbal. Mal som za sebou dve katastrofálne sezóny. Potom som šiel na Euro, kde som tiež toho veľa neodohral. Myslel som si, že mi to môže pomôcť, lenže situácia bola taká, že na začiatku septembra som stále nemal klub a jednoducho musel som ísť do Rumunska.
Mal si možno pred niečím rešpekt alebo obavy z niečoho? Predsa len, keď niekto povie Rumunsko, tak možno to v niekom evokuje, že nie je to úplne taká rozvinutá krajina.
Podľa mňa sú už, žiaľ, v Rumunsku pred nami. Obavy som mal, lebo človek má predsudky, že Rumunsko – divočina, čo som zistil aj ja, keď som tam prišiel. Ale za tých osem rokov môjho pôsobenia v tejto krajine nemám jedinú zlú skúsenosť s kriminalitou a pod.
Následne si Rumunsko na dve sezóny vymenil za cyperský Pafos. Zavážilo príjemnejšie počasie?
Vôbec. Nenávidím leto, doteraz neviem, ako som tam vydržal dva roky. Milujem zimu, hory, ľad, sneh. Keď sa blíži leto, padá na mňa depresia. Keď som bol v Pafose, cez polčas som si musel meniť kopačky, lebo som v nich z tej veľkej vlhkosti v kombinácii so 40-stupňovými horúčavami mal množstvo vody. Doslova som na ihrisku mával fatamorgány. Mne sa začínala sezóna až od novembra, keď padli teploty do normálu.
Majú obe tieto krajiny nejakého spoločného menovateľa?
Pravdepodobne to, čo platí v celej strednej a východnej Európe – všade je štyri-päť klubov na výbornej úrovni a zvyšok v tej lige musí byť. V Rumunsku aj na Cypre sú futbalovými lajdákmi, aj z hľadiska peňazí. Ja napríklad mám naposledy zaplatený február a už je jún. Na Cypre to bolo o trošku lepšie, ale takisto sa museli posielať upomienky na FIFA, aby klub vôbec začal reagovať. Keď sa dvakrát prehralo, nezaplatia, lebo sa máme snažiť viac. Len pred pár dňami riaditeľ vo Voluntari povedal, že si myslí, že je lepšie, keď sú hráči bez výplat, že potom podávajú lepšie výkony, že ich to motivuje. Čo sa potom s takými ľuďmi máš baviť o futbale? Tri mesiace meškania je v Rumunsku štandardom, sťažovať sa môžeš, keď výplata mešká pol roka. V drvivej väčšine to tam takto funguje.
Mal si v Rumunsku alebo na Cypre majiteľov, ktorí vám dávali pocítiť, keď sa nedarilo?
Na Cypre boli majitelia Rusi a vtedy to tak fungovalo, že nevyhráš dva zápasy, nedostaneš výplatu, lebo si ju nezaslúžiš. Že chodíš na každý tréning a že si plníš povinnosti, ktoré ti vyplývajú zo zmluvy, ich nezaujíma. Tam to bolo vyslovene o tom, že „ja poviem, kedy ti dám výplatu“. V Rumunsku by ti ju aj chceli dať, ale oni reálne nemajú z čoho.
Zachytil som, že majiteľ Pafosu vám poslal aj varovné video,
Áno, povedal v ňom, že teraz nie je v Pafose, ale že keď sa tam dostane, tak polovica z nás bude behať okolo ihriska, že polovici tímu sa skončili zlaté časy a že jeho nezaujíma, či sme hrali v MLS alebo v Bundeslige, čím asi mieril na mňa, a že sme tu prišli iba na dovolenku.
V reprezentácii si odohral 43 zápasov a dal 13 gólov. Mal si niekedy pocit, že si v nej mal dostať viac priestoru?
Faktom je, že napriek tomu, že som hrával v zahraničí, miestami aj celkom úspešne, som reprezentačnú pozvánku dostal neskoro. Na druhej strane konkurencia v útoku bola úplne niekde inde – Szilárd Németh, Robo Vittek, Marek Mintál, Stano Šesták, Martin Jakubko. Nebolo jednoduché sa tam dostať. Pravidelne som začal chodievať, až keď som mal asi 28 rokov. Mrzí ma len, že som skončil skôr, než by som chcel. Asi to tak malo byť.
Už si povedal, že si si pozeral súpisky tímov, proti ktorým si hral. Menoslov superhviezd, ktoré stáli proti tebe, je obrovský – Bale, Kane, Ibrahimovič, Hummels, Lewandowski, Neuer, Schweinsteiger, Lahm, Ribéry, Robben, Müller, Džeko, Ballack, Diego, Klose, Olič, Podolski, Raúl, Huntelaar, van Bommel, Ballack, Vidal, Kroos, Mandžukič. Neuveriteľný zoznam.
Znie to neskutočne. Hrali sme s Kaiserslauternom doma proti Bayernu, vyhrali sme 2:0 a viedli sme tabuľku. Na lavičke boli Kroos alebo Mario Gómez, v kádri Bayernu prakticky celá základná zostava nemeckej reprezentácie. Keď sa človek spätne obzrie proti akým hráčom mal možnosť nastúpiť, je to veľkým zážitkom a darom.
Keď sa obzrieš za všetkými sezónami, aký pocit v tebe prevláda?
Mám pocit, že akoby som lúskol prstami a je tu koniec, že to ubehlo. Reálne to je 24 profesionálnych sezón, čo znie hrozivo, ale mám pocit, že to ušlo tak rýchlo a že veľa z toho som si ani nestihol užiť a veľa z toho si ani nepamätám. Je mi trošku ľúto. Treba žiť v danej chvíli, lebo futbalová kariéra veľmi rýchlo ubehne. Je to síce štvrťstoročie, strašne rýchlo to ušlo. Ani som sa nenazdal a dnes tu stojím pred otázkou, či končím s futbalom?
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
