Psychofarmaká pomáhajú miliónom ľudí s depresiou a úzkosťou, no ich účinky aj vysadzovanie majú svoje limity a riziká. Psychiater Matúš Virčík vysvetľuje, čo od liečby čakať, kedy zaberá a prečo ju netreba ukončovať naraz.
Psychofarmaká sú bežnou súčasťou liečby depresie a úzkostných porúch, teda stavov, ktoré nie sú len prechodným smútkom či nervozitou, ale dlhodobým ochorením s dosahom na prácu, vzťahy aj každodenné fungovanie.
„Najčastejším omylom je, že sa každá úzkosť alebo smútok automaticky označia ako psychiatrická diagnóza. Smútok po strate, vyčerpanie po dlhodobom strese alebo prirodzená reakcia na ťažkú životnú situáciu ešte nemusia znamenať depresívnu poruchu,“ uviedol pre TNLIVE.sk psychiater Matúš Virčík.
Svetová zdravotnícka organizácia uvádza, že viac než miliarda ľudí na svete žije s nejakým duševným ochorením. Samotnou depresiou trpí asi 332 miliónov ľudí a úzkostnými poruchami 359 miliónov ľudí.
Podobný trend možno pozorovať aj na Slovensku. OECD odhadla, že v roku 2019 mal duševnú poruchu asi jeden zo siedmich ľudí a podľa NCZI bolo v psychiatrických ambulanciách v roku 2023 vyšetrených vyše 400-tisíc pacientov.
Pri depresii a úzkostných poruchách podľa Virčíka nejde o jednu príčinu, ale o kombináciu biologických, psychologických a sociálnych faktorov, od genetickej zraniteľnosti cez traumy a dlhodobý stres až po telesné ochorenia či sociálnu izoláciu.
Nie každý človek s týmito ťažkosťami sa však dostane k liečbe. WHO odhaduje, že v krajinách s vysokými príjmami dostáva odbornú pomoc len asi tretina ľudí s depresiou. Pri úzkostných poruchách je to približne jeden zo štyroch. Aj preto sa psychofarmaká stali dôležitou, no nie jedinou súčasťou starostlivosti.
„Pri výbere lieku zohľadňujem diagnózu, závažnosť príznakov, predchádzajúcu skúsenosť pacienta s liečbou, vedľajšie účinky, vek, telesné ochorenia, iné užívané lieky, riziko interakcií, spánok, hmotnosť, sexuálne a pracovné fungovanie aj preferencie pacienta,“ poznamenal psychiater. Veda však vie len čiastočne vysvetliť, ako tieto lieky fungujú.
„V medicíne je viacero liekov, pri ktorých nepoznáme úplne všetky mechanizmy účinku, ale vieme posúdiť ich účinnosť a bezpečnosť na základe klinických štúdií a dlhoročnej praxe. Pri psychofarmakách je to podobné. Neznamená to, že lieky nefungujú. Znamená to, že ľudský mozog je veľmi komplexný a naše modely sú stále zjednodušené,“ povedal Virčík.
Dodal, že pri predpisovaní liekov je podľa neho dôležité pacientovi neklamať, ale vysvetliť mu, ako mu môžu pomôcť.
„Zároveň musí byť jasné, že liek nie je odpoveďou na všetko. Pri depresii a úzkosti má veľký význam psychoterapia, režim, spánok, pohyb, obmedzenie alkoholu a riešenie sociálnych alebo vzťahových stresorov. Psychiatria by tiež nemala nahrádzať riešenie spoločenských a psychologických príčin utrpenia,“ podotkol.
Presné dôvody, prečo lieky u jedného pacienta zaberú a u iného nie, stále nie sú úplne objasnené. Isté je, že účinok nebýva okamžitý. Podľa Virčíka sa účinok liekov hodnotí priebežne a prvé zlepšenie sa môže objaviť až po týždňoch užívania.
Pacienti od nich môžu čakať úľavu od depresívnych a úzkostných príznakov, lepší spánok či návrat k bežnému fungovaniu.
Zároveň však nejde o lieky bez rizík. Antidepresíva majú časté a niekedy významné nežiaduce účinky. Medzi ne patria tráviace ťažkosti, nevoľnosť, bolesti hlavy, zmeny spánku, potenie, pocit vnútorného napätia, sexuálne dysfunkcie, zmeny hmotnosti alebo únava.
„Riešenie závisí od konkrétneho problému. Niekedy stačí trpezlivo počkať, upraviť čas užívania lieku alebo znížiť dávku. Inokedy je zase potrebná výmena lieku,“ uviedol Virčík.
Psychiatri musia tiež zvážiť, či pacient potrebuje krátkodobú liečbu, ktorú volia napríklad pri depresívnych epizódach, alebo dlhodobú liečbu.
„Cieľom nie je držať každého pacienta na liekoch doživotne. Rovnako však nie je správne vysadiť liečbu príliš skoro len preto, že sa pacient cíti lepšie. Rozhodnutie má byť spoločné, plánované a bezpečné,“ doplnil psychiater.
Najcitlivejšou témou býva vysadzovanie liekov. Pri plánovanom a postupnom znižovaní dávky veľa pacientov zvládne liečbu ukončiť bez väčších ťažkostí, problém však vzniká najmä vtedy, keď sa pacient rozhodne lieky náhle vysadiť sám.
Medzi typické abstinenčné príznaky patria závraty, nevoľnosť, nespavosť, podráždenosť, úzkosť či takzvané brain zaps. Pri benzodiazepínoch môže byť priebeh ešte ťažší. Celkový proces však nie je dostatočne preskúmaný.
„Odborné odporúčania existujú, no výskum v tejto oblasti bol dlho menej rozvinutý, ako by bolo ideálne,“ poznamenal psychiater.
Práve tu naráža prax na dôležitý problém. „Počas vysadzovania je vhodné pacienta sledovať. Dôležité je rozlíšiť, či ide o abstinenčné príznaky po vysadení, alebo o návrat depresie či úzkostnej poruchy,“ vysvetlil psychiater. Aj preto je podľa neho dôležité, aby si pacienti nevysadili lieky na základe vlastného uváženia, ale iba po konzultácii a pod dohľadom lekára.
Zároveň platí, že vysadenie môže zvýšiť riziko návratu ochorenia. To však neznamená, že lieky treba užívať navždy. Skôr to ukazuje na to, že rozhodnutie o vysadení má byť individuálne, pomalé a pod lekárskym dohľadom.
Psychofarmaká mnohým ľuďom pomáhajú a pre časť pacientov sú nevyhnutné. Zároveň však nie sú zázračným riešením a medicína stále nemá úplne jasné odpovede na všetky otázky týkajúce sa ich účinkov, vedľajších vplyvov ani ideálnych postupov pri vysadzovaní.
Dobrá liečba preto nestojí len na liekoch, ale aj na priebežnom hodnotení prínosu, otvorenej komunikácii o nežiaducich účinkoch a na kombinácii s psychoterapiou a ďalšou podporou.
„Najdôležitejšie je, aby pacient rozumel, prečo liek užíva, čo od neho môže čakať a čo má robiť, ak sa objavia vedľajšie účinky alebo ak bude chcieť liečbu ukončiť. Liečba by nemala byť slepá dôvera v tabletku, ale spolupráca pacienta a lekára. Dobrý výsledok liečby často nestojí len na výbere lieku, ale aj na kontrole, komunikácii, psychoterapii, spánku, režime a aktívnej spolupráci pacienta,“ uzavrel Virčík.
Pozrite si aj rozhovor s mužom, ktorý zvíťazil nad chronickou depresiou:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
