Pri príležitosti 30. výročia TV Markíza sme sa s Danicou porozprávali o jej začiatkoch. Počas rozhovoru sme jej ukázali archívne reportáže.
Danica Nejedlá prišla do Markízy v roku 1998, vtedy ešte ako Danica Kleinová. Za túto dobu pripravila ako redaktorka Televíznych novín viac ako 3 000 reportáží. Potom sa stala moderátorkou a dnes pôsobí ako editorka hlavnej spravodajskej relácie.
Pri príležitosti 30. výročia TV Markíza sme sa s Danicou porozprávali o jej začiatkoch. Počas rozhovoru sme jej ukázali aj archívne reportáže.
Pozrite si reportáž Danici Nejedlej z roku 1999:
V archíve sme našli reportáž z tvojich začiatkov. V septembri 1999 si nakrúcala o protidrogovej razii v Ružinove. Pamätáš si na túto reportáž?
Presne si ju pamätám. Zavolali moji informátori z Národnej protidrogovej jednotky, že robia zásah. My sme sa zo Záhorskej Bystrice museli presunúť do Ružinova. Vtedy ešte neboli diaľnice, doprava bola veľmi hustá a bolo to komplikované. Museli sme tam nájsť byty, kde prebiehal tento protidrogový zásah.
Pamätám si, ako som klopala na tie dvere, bola som vystrašená. Otvoril kukláč, pozrel sa na mňa a ja som povedala: „Dobrý deň, Danica Kleinová, Televízia Markíza. Ja by som rada urobila reportáž.“
Dvere sa zatvorili, po chvíli sa opäť otvorili a zobrali nás dovnútra. Hovorili mi, čo môžem točiť a čo nie.
Bolo 18:55, keď som odchádzala z Ružinova. Vtedy sme mali len 20-minútové správy. Keď sme prišli do Markízy, bolo päť minút do skončenia spravodajstva. Rýchlo som dokončila reportáž, utekala som za produkčnou a dala jej kazetu. Vtedy sme totiž reportáže púšťali ešte z kaziet.
Stihli sme to v poslednej chvíli a odvysielali sme to ako poslednú reportáž na záver správ. Pre mňa je to teda veľmi zapamätateľná reportáž. Bol to adrenalínový zážitok.
Ako by si sa ohodnotila ako redaktorka? Poradila by si si niečo?
Áno, povedala som, že „v šuflíku“. Čiže určite by som si poradila, aby som používala lepšiu slovenčinu. Zároveň by som určite zvolila jednoduchší text, nepoužívala by som taký policajný žargón.
A ešte, aby som sa lepšie učesala. Bola som s tými krátkymi vlasmi rozstrapatená.
Ako sa zmenila práca redaktora za posledné roky?
Dnes máme telefóny, ktoré dokážu nakrúcať veci. Dokážeme si posielať veci okamžite. V minulosti to tak nebolo. Keď som išla na nehodu napríklad do Považskej Bystrice alebo na požiar do Nitry, nebola dostavaná diaľnica. Tak som na tú nehodu išla 2,5 hodiny.
Nakrúcalo sa na VHS. To znamená, že som brala kazety od hasičov, ktorí nakrútili požiar. Potom sa to u nás prepisovalo. Čiže museli sme vykonať väčšiu námahu a snahu, aby sme tú reportáž mali naozaj pekne pokrytú.
Naopak, vtedy bol zákon vzácnosti, čo sa týka informácií alebo vecí, ktoré sme si dokázali podržať do večera. Teraz je trend čo najrýchlejšie dávať aktuálne informácie na náš web tnlive.sk, sociálne siete alebo do vysielania TN live.
Ty si v roku 2012 pripravila sériu reportáži s našimi vojakmi na misii priamo v Afganistane. Ako si spomínaš na toto?
Pre mňa to je jedno krásne obdobie. Keď si pozerám tie reportáže, je na mne vidieť napätie a adrenalín. Zahlásenia vznikali v rámci nečakaných situácií, ktoré tam nastali. Potrebovala som pohotovo reagovať, aby som divákovi opísala tú situáciu.
Pozrite si reportáž Danici Nejedlej z Afganistanu:
Naučila ťa táto skúsenosť niečo, čo využívaš aj do dnes?
Áno. Vážiť si okamih tu a teraz. Vážiť si priateľstvá. Byť pokorná. Nesilím, nerozčuľujem sa. Sme radi, že sme nažive, že sme zdraví a pohoda.
Veľmi veľa som sa naučila aj o práci našich vojakov a vtedy vznikli veľké priateľstvá, ktoré trvajú dodnes. Pri tej práci sa nikto na nič nehral. Všetko bolo veľmi spontánne, robili sme rozhovory s vojakmi o živote, o rodine. Odvtedy som veľmi hrdá na naše ozbrojené sily.
Neskôr si sa stala moderátorkou, dnes pôsobíš ako editorka Televíznych novín. Ktorá pozícia ťa bavila najviac?
Redaktorčina.
Prečo?
Byť redaktorkou znamenalo každý deň robiť inú tému. Ja som blíženec, mne to veľmi vyhovovalo. Jeden deň ekonomiku, druhý deň požiar, tretí deň nehoda, štvrtý deň občiansku tému alebo aj ploštice v byte.
Bavila ma pestrosť, stretávanie sa s rôznymi zaujímavými ľuďmi, nadväzovanie vzťahov, vytváranie dôvery voči mne ako človeku, aj ako redaktorke. Mala som rada, keď mi písali alebo zavolali ľudia, s ktorými som robila rozhovory, že si to vážia a sú radi, že nezostali sklamaní, keď sa zdôverili s vážnymi, citlivými alebo intímnymi záležitosťami.
Aká je tvoja prvá spomienka na Markízu?
Moja prvá spomienka na Markízu je vystrašené šteniatko, ktoré prišlo do Televízie Markíza po veľkom konkurze, ktorý bol veľmi komplikovaný. Mal päť kôl, kde sa muselo ukázať množstvo vecí, ktoré človek ovláda. Vtedy na konkurz prišlo 2000 či 3000 ľudí, a ja som bola medzi finalistami.
Vytvárali sme nové správy, ktoré boli dovtedy na Slovensku nevídané. Kolegovia ma prijali úplne v pohode. Dva týždne som chodila s redaktormi na výrobu, aby som videla, ako sa tvoria standupy a ako sa vyrábajú reportáže.
A po dvoch týždňoch som bola pustená do vody. Moja prvá reportáž bola zhodou okolností z ministerstva obrany a veľmi som sa trápila, kým som ju postrihala. Chce to čas a skúsenosti.
Aj so súčasnými mladými kolegami, ktorých máme, to chce trpezlivosť. Ako stále hovorím, je to o dôvere. O dôvere k divákovi a k ľuďom, o ktorých robíme reportáž.
Aká je tvoja najsilnejšia spomienka na Markízu?
Tých je viacero. Najveselšie mám na našu partiu, s ktorou sme tu, keď máme spoločné oslavy alebo párty.
Potom sú aj adrenalínové spomienky. Napríklad, keď som moderovala mimoriadne Televízne noviny a boli teroristické útoky v Paríži a v Bruseli. Alebo keď bol vojenský puč v Turecku či iné udalosti.
Do pol hodiny som musela byť vždy namaľovaná, mať naštudované aspoň základné veci. Musela som robiť živé vstupy s ľuďmi a pýtať sa. Vtedy je cítiť tú podporu redakcie a ľudí, ktorí na tých mimoriadnych správach robia.
Stalo sa viackrát, že som prišla do redakcie a zakričala: „Ďakujem, som hrdá, že robím v Markíze a mám takých úžasných kolegov, vďaka ktorým sa viem tak rýchlo zmobilizovať.“
Spolu vieme vytvoriť veľmi dobré Televízne noviny. Za tých 29 rokov je to pre mňa už ako komunikácia a žitie s rodinou.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
