Prvý nezávislý černošský štát na svete a druhá najstaršia republika na americkom kontinente vo svojej krvavej histórii dodnes nenašla pokoj. Postup na majstrovstvá sveta je pre Haiti len akýmsi mesačným vykúpením z náročných časov.
Ak by ste sa na potulkách Karibikom rozhodli vylodiť na jednej z nádherných tyrkysovo-bielych pláží, ani domáci by vám chodiť ďaleko rozhodne neodporučili.
Prvú americkú krajinu, ktorá zrušila otroctvo, totiž revolúcie, štátne prevraty či brutálne konflikty sprevádzajú aj v 21. storočí.
Situácia nebola iná ani v auguste 2004. Eskalujúce napätie v niekdajšej francúzskej kolónii musela mierniť až Organizácia spojených národov (OSN). Do 12-miliónovej „časti“ ostrova Hispaniola vyslala mierové jednotky, ich velenie však prebrala Brazília.
Prezident Luiz Inácio Lula da Silva dostal bizarný, až absurdný, no zároveň geniálny nápad. „Urobme futbal, veď Haiťania ho zbožňujú!“
Prvý muž piatej najväčšej krajiny sveta šialenú predstavu skutočne premenil na realitu. Pod záštitou OSN zorganizoval na národnom futbalovom štadióne Silvia Catora v Port-au-Prince priateľský, lepšie povedané, mierový zápas.
Ronaldo Nazário, Ronaldinho či Roberto Carlos – majstrov sveta spoza obrnených transportérov vítali desaťtisíce Haiťanov.
Streľbu v uliciach vystriedal rachot karnevalových bubnov, miestni dokonca menili zbrane za lístky. „Bol som na letisku, keď dorazili. Na celej ceste k štadiónu boli ľudia, úplne všade. Približne stotisíc,“ spomínal pre BBC tréner Haiti Patrick Dumonde.
Lula da Silva svojich reprezentantov požiadal, aby súpera šetrili. „Kanárici“ zvíťazili 6:0, Ronaldinho strelil hetrik. Dodnes kolujú legendy, ako po zápase odchádza na hotel s azda desiatimi ženami.
Žiaľ – ide o mýtus – superstar Barcelony so spoluhráčmi hneď po záverečnom hvizde eskortovala armáda, počas celého duelu nad trávnikom hliadkovali vrtuľníky.
V ten deň však nevyhral Ronaldinho, Ronaldo ani Roberto Carlos, ale mier. Brazílske hviezdy za 90 minút stihli to, čo sa krajine či svetovým organizáciám nepodarilo dekády – ukončiť vojnu. Haiti azda prvýkrát v histórii cítilo pokoj.
Niekoho možno prekvapí, že karibská republika na majstrovstvá sveta v roku 2026 necestuje prvýkrát. Príchuť mundialu premiérovo okúsila dávno pred spomínanou misiou dobrej nádeje.
Haiťania totiž v roku 1974 preleteli kvalifikáciou ako nôž maslom. Oficiálne vďaka výnimočnej generácii, neoficiálne zásluhou krutých praktík diktátora Jeana-Claudea Duvaliera. Senzácia.
Vladár prezývaný „Baby-Doc“ rýchlo pochopil, že futbal slúži ako perfektná propaganda.
Jeho oddané milície zastrašovali súperov i rozhodcov, veď len v rozhodujúcom zápase proti Trinidadu a Tobagu hlavný arbiter, ako pripomína Guardian, sokovi neuznal štyri regulárne góly a odignoroval dve jasné penalty.
Neskôr „ktosi“ presvedčil generálneho tajomníka futbalového zväzu Trinidadu a Tobaga, aby nad kontroverziou akosi privrel oči.
Na šampionáte v Nemecku však „protekčný“ postupujúci schytal skupinu smrti – Argentínu, Poľsko a Taliansko. Zdalo sa, že „Baby-Doca“ dobehla karma.
Veď len mocné Taliansko malo v bráne legendárneho Dina Zoffa, na medzinárodnej scéne rok a pol neprekonaného a držiaceho svetový rekord. V ankete Zlatá lopta skončil druhý za Johannom Cruyffom, renomované médiá však o ňom písali ako o „najlepšom na planéte“.
Pri Haiti novinári nachádzali už celkom iné prívlastky. „Woo-Doo vám ide skvelo,“ písal denník Mirror a pokračoval „vidiečania odložia kohútie zápasy a dorazia na osloch“.
A vidiečania dorazili.
Jeden z nich s podmienkou anonymity povedal, že „postaviť sa krajinám, ktorým čelíme, je pre nás ako keby Haiti vyhlásilo vojnu USA. My máme síce jedenásť dobrých hráčov, ale Poľsko, Taliansko a Argentína ich majú možno štyritisíc. Je pekné hovoriť, že hrajú jedenásti, ale takýmito myšlienkami nikoho neoklamete.“
Lenže polčas s Talianskom skončil bez gólov. A krátko po prestávke malá krajina šokovala svet.
„Neprekonateľného“ Dina Zoffa prekonal 22-ročný mladík zarábajúci 200 dolárov mesačne – Emmanuel Sanon. „Už pred zápasom som vravel, že to dokážem. Obrana Talianska je na mňa príliš pomalá,“ smial sa vo viacerých rozhovoroch útočník, ktorý prešprintoval celú defenzívu.
Náskok Haiti ale vydržal len šesť minút. Favorit otočil a vyhral 3:1. „Pirátov“ z Karibiku však viac ako prehra trápil hnev diktátora.
Duvaliera ale nevytočil výsledok. Sanon a spoluhráč Ernst Jean-Joseph museli po stretnutí podstúpiť rutinnú dopingovú kontrolu – a Jean-Joseph ňou ako prvý v histórii majstrovstiev sveta neprešiel.
Problémom mal byť liek na astmu, ktorý mu posunul tímový lekár. Výhovorka by možno obstála, lenže doktor neskôr do novín vyhlásil, že Jean-Joseph mu o liekoch ani astme nikdy nepovedal.
„Baby-Doc“ jeho usvedčenie vnímal ako národnú hanbu. Obrancu nechal uniesť z Mníchova, brutálne zbiť na hotelovej izbe, deportovať späť na Haiti a zavrieť do basy.
Jeho spoluhráči nemali potuchy, či žije. Po prebdenej noci podľahli Poľsku vysoko 0:7. Preto Jean-Joseph dostal príkaz mužstvu zatelefonovať. „Som v poriadku,“ odkázal z cely.
Haiti sa s „mundialom“ rozlúčilo prehrou 1:3 proti Argentíne. Druhý a dodnes posledný gól krajiny na MS strelil opäť Sanon – a stal sa národným hrdinom.
Keď v roku 2008 vo veku 56 rokov zomrel na rakovinu pankreasu, jeho pohreb usporiadali na štadióne Sylvia Catora, kde si tím pred 35 rokmi zabezpečil postup na šampionát. Ceremónie sa zúčastnilo 20-tisíc ľudí a vysielala ju celoštátna televízia.
Niké liga na dedine opäť rozdávala úsmevy:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
