Dlho sa verilo, že zívaním si telo dopĺňa kyslík. Výskumy však ukazujú, že tento reflex môže mať oveľa zložitejšiu úlohu.
Zívanie patrí k najbežnejším prejavom ľudského tela, no jeho skutočný význam vedci stále úplne nerozlúštili, píše web Seznam Zprávy.
Sprevádza človeka už pred narodením a zapája desiatky svalov v tvári, krku aj hrudníku. Hoci sa dlho hovorilo, že pri zívaní si mozog dopĺňa kyslík, laboratórne testy túto predstavu oslabili.
Podľa staršej teórie malo zívanie reagovať na pokles kyslíka a zvýšenú hladinu oxidu uhličitého v krvi. Vedci však pri pokusoch zistili, že keď dobrovoľníkom upravili zloženie vdychovaného vzduchu, frekvencia zívania sa nezmenila.
Rovnako ju nezvyšovala ani fyzická aktivita, ktorá prirodzene zvyšuje potrebu kyslíka v tele.
V posledných rokoch sa preto väčšia pozornosť sústreďuje na inú hypotézu. Americký evolučný biológ Andrew Gallup tvrdil, že zívanie môže fungovať ako mechanizmus, ktorý pomáha regulovať teplotu mozgu.
Mozog spotrebúva veľkú časť energie tela a vytvára teplo. Keď je človek unavený, v strese alebo v monotónnom prostredí, jeho teplota môže mierne stúpať.
Hlboký nádych a pohyb čeľuste by podľa tejto teórie mohli podporiť prúdenie krvi a ochladenie oblasti hlavy.
Táto hypotéza má viacero opôr, no nejde o uzavretý vedecký záver. Experimenty ukázali, že ľudia zívajú častejšie pri teplotách, pri ktorých môže chladnejší vzduch teoreticky pomôcť.
V horúčave, keď sa teplota vzduchu blíži teplote tela, zívanie skôr ustupuje.
Magazín Popular Mechanics informoval o novej štúdii vedcov z University of New South Wales a Neuroscience Research Australia. Tí pri vyšetreniach magnetickou rezonanciou sledovali 22 ľudí a zistili, že zívanie môže ovplyvniť tok mozgovomiechového moku a žilovej krvi.
Počas zívnutia sa podľa nich tieto tekutiny pohybovali rovnakým smerom, čo môže naznačovať úlohu zívania pri regulácii tekutín v mozgu.
Vedci zaznamenali aj viac ako tretinový nárast prietoku krvi vo vnútornej krčnej tepne. Sami však upozornili, že mechanizmus treba ďalej skúmať.
Samostatnou otázkou zostáva nákazlivosť zívania. Stačí vidieť alebo počuť zívajúceho človeka a reflex sa môže preniesť ďalej. V
ysvetľovalo sa to empatiou a zrkadlovými neurónmi, no novšie výskumy túto súvislosť nepotvrdili jednoznačne. Pravdepodobnejšie je, že úlohu zohráva sociálny kontext a blízkosť medzi ľuďmi.
Pozrite si aj rozhovor o pravdách a mýtoch o spánku:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
